Najkratšia noc má najväčšiu moc. Na Jána sa po Slovensku rozhoria svätojánske ohne

Hovorí sa, že svätojánska noc má v sebe magickú moc. Už tento víkend nás v mestách a obciach čaká pálenie svätojánskych ohňov. Sviatok Jána, ktorý pripadá na 24. júna, prichádza krátko po letnom slnovrate, kedy je v našich končinách najdlhší deň a najkrajšia noc. Tento rok to bolo 20. júna. Ide o najdlhší deň v roku, ktorý pre pohanov predstavoval víťazstvo nad temnými silami, oslavu boha slnka, nebezpečenstvo bosoriek a hojnú úrodu.

S Jánom sa viaže veľa magických zvykov súvisiacich s letným slnovratom. V tento deň sa zvykli zapaľovať ohne a vatry, ktoré horeli do skorého rána. Jánske ohne, nazývané aj vajana alebo sobotky, sa pálili v noci z 23. na 24. júna. Mládež, ženy aj muži tancovali a spievali okolo vatier, často ich aj preskakovali.

V túto čarovnú noc sa ohňu pripisovala očistná sila prinášajúca predovšetkým zdravie, ale i mágiu spojenú s láskou. Ak spoločne ruka v ruke zaľúbenci preskočili vatru, ich lásku už nič nemalo rozdeliť. Čím vyššie mládenci skákali cez oheň, tým mala byť lepšia úroda, píše etnológ Pavol Markech z Kysuckého múzea.

Oheň sa uctieval, nesmel sa požičať ani zhasiť. Musel vydržať horieť čo najdlhšie. Táto tradícia má svoj pôvod v indoeurópskej mytológii starých Slovanov. Každý slnovrat sa v minulosti chápal ako začiatok novej etapy vhodný na regeneráciu síl prírody aj človeka.

Promiskuita bola prehliadaná

Sviatok letného slnovratu sa oslavoval aj tým, že sa prvýkrát pod holým nebom spoločne okúpali všetci muži, ženy aj dobytok. Ohňu sa v minulosti prisudzovala veľmi silná očistná funkcia. V túto noc bola dokonca ospravedlnená promiskuita a na deti splodené počas nej sa u starých Slovanov nepozeralo ako na nemanželské deti, hovorí etnologičla Katarína Nádaská.

Jedným z najtypickejších slovanských zvykov letného slnovratu sa stal zber rastlín. Tradovalo sa, že byliny nájdené počas svätojánskej noci majú ozdravujúce účinky. Dievčatá vili vence a hádzali ich do koruny stromu. Ak sa im veniec zachytil na konári, mali sa do roka vydať. Niektoré si na noc pod vankúš dávali mužské nohavice a dúfali, že sa im vo sne ukáže budúci ženích. Šťastie mal mať ten, kto v tento deň chytil svätojánsku mušku a nosil ju pri sebe. Na Jána sa nesmelo sadiť, prať, dokonca sa ani nekopalo, aby sa nenarušila zem.

Niektorí aj dnes vyznávajú rovnaké božstvá a pohanské zvyky ako naši predkovia. Hoci tradícia a oslava svätojánskej noci sa u nás zachovala v menšej miere, aj v súčasnosti môžeme vidieť ľudí zapaľovať vatry a stretávať sa s priateľmi v noci z 23. na 24. júna. Možno už neveria, že ide o noc plnú aktivity nadprirodzených síl a magickej energie, no tancom, spevom či dokonca preskakovaním vatry vítajú nastávajúce obdobie leta.