FOTO: V Považskej spomínajú na slávne strojárne, ktoré vďaka šikovnosti zamestnancov dobývali aj zahraničné trhy

Na začiatku 20. storočia bola Považská Bystrica malou poľnohospodárskou obcou. Ako tvrdí Historickapb.sk, prvé priemyselné zmeny nastali po povýšení obce na veľkú obec v roku 1914 a významný obrat prišiel v roku 1929, keď sem presunuli muničné a kovodelné závody firmy Roth, neskôr premenované na Československé muničné a kovodelné závody (Munička) a Zbrojovku Brno.

Výstavba začala 24. júna 1929, výrobu spustili v roku 1931 a prvým riaditeľom sa stal Alois Sosnar. Závod sa postupne rozšíril o valcovne, zlievarne, lisovne, kotolne a laboratória a stal sa jedným z najmodernejších zbrojárskych podnikov v Európe, exportujúc do 34 krajín sveta. Po vojne sa výroba presmerovala na športovú muníciu, školský nábytok, kolobežky, bicykle a od roku 1946 aj na chladničky Manet a motocykle Manet M90.

V roku 1945 bol podnik znárodnený a stal sa Považskými strojárňami, národný podnik. Po nástupe komunistického režimu nesie meno Závod Klementa Gottwalda. Od 50. rokov sa zameral na licenčnú výrobu kanónov, motocyklov JAWA 50/Pionier, mopedov Babetta, valivých ložísk a obrábacích strojov. V roku 1965 sa začlenil do trustu ZVL, pričom generálne riaditeľstvo bolo v Považskej Bystrici. Považské strojárne zamestnávali tisíce ľudí, vrátane žien počas vojny, a výrazne ovplyvnili aj rozvoj mesta. Stavali sa sídliská, školy, škôlky a podnikové byty. Po zániku koncernu ZVL v roku 1988 sa stali štátnym podnikom, no dodnes sú symbolom industriálnej slávy a hrdosti Považskej Bystrice.

Súvisiaca téma FOTO: Obyvatelia Považskej Bystrice spomínajú na Spoločenský dom, kedysi obdivovali zeleň, dobré jedlo aj milý personál

„Tam sme sa nachodili, to boli časy, keď fabrika fungovala na plný plyn,“ spomína jeden z bývalých pracovníkov Ľubomír v skupine Považská Bystrica - naše mesto. Pre mnohých bol pracovný život vo fabrike miestom nielen zárobku, ale aj každodenných zážitkov a stretávania s kolegami. „Na dielnach mali všetci ponorné variče a najkrajší zážitok mám, keď som potreboval štvormetrové dosky na garníže. Tono, šofér autobusu, ich prosto vyviezol cez hlavnú bránu," opísal Dušan s úsmevom.

Ján v diskusii pripomenul, ako sa stolárske dielne a modelárne často vyrovnávali s improvizáciou. „Mama, keď pracovala na stolárskej, odkúpila za pár korún Tatru orezového dreva. Na spodok fúry chlapi naložili 100 litrov laku, klince, role s papierom a doma sme to museli všetko poriadne zmiešať. Bola to kreativita a improvizácia, na ktorú dnes len spomíname,“ skonštatoval.

Súvisiaca téma V uliciach Považskej Bystrice pribudnú desiatky kamier, majú zvýšia bezpečnosť aj environmentálny dohľad v meste

Nie však všetci Považskobystričania boli nostalgickí. Niektorí komentujúci poukázali na to, že súčasný stav fabrík je výsledkom zmien po privatizáciách. Podľa Jozefa sa veľa dobrých vecí rozpadlo a dnes z nich zostalo iba torzo. Daniel doplnil, že Považská Bystrica je v súčasnosti v porovnaní s minulosťou značne zanedbaná, iní zase upozornili, že problémy fabriky súviseli aj s nevhodným riadením a nespravodlivými zásahmi úradníkov. „Áno, časť poškodenia a strát vznikla aj kvôli nekalým praktikám niektorých pracovníkov a bývalých správcov podniku," tvrdí Rasťo.

Spomienky na dobré časy však prevažujú. „Škoda, čo bolo, už sa nevráti. V tejto budove som pracovala 24 rokov,“ spomenula Marta. „Tam pracovala aj moja babka vyše štyridsať rokov. Vtedy všetko fungovalo a boli sme si sebestační. Zlaté časy. Môžeme len spomínať,“ doplnila Žaneta. V rámci výroby fabrika disponovala širokou paletou produktov. Ako opísal Peter, v roku 1968 podnik vyrábal ložiská vo svetovej kvalite a vyvážal ich do USA. „Škoda Plzeň dodávala do Sovietskeho zväzu lokomotívy a Rusi požadovali, aby ložiská vydržali milión kilometrov,“ dodal.

Súvisiaca téma FOTO: Študentka Miška, ktorú postrelil inštruktor, bude stálou členkou polície v Považskej Bystrici, čo na to hovorí?

Ľudia si dodnes pamätajú, že fabrika bola nielen miestom práce, ale aj spoločenského života, kde sa stretávali kolektívy, vymieňali skúsenosti a učili remeslu. Niektoré príbehy pripomomenuli aj legendárnu improvizáciu zamestnancov. „Za fľašu pivo a cigarety sa dalo zohnať vo fabrike všetko, od klincov až po role lakov. Všetko sa dalo, človek musel len vedieť ako,“ opísal Ján. „Krátko po revolúcii sme mali stavebnú firmu a nebolo v obchodoch vápna. Tak som kamaráta požiadal, aby mi z fabriky vybavil 900 kg cementu. Veru, všetko sa dalo, takto fungovala improvizácia," dodal na záver Dušan.