Spomienky na zimy spred niekoľkých desiatok rokov majú starší obyvatelia dodnes živé a jasné. V ich pamäti sa vracajú obrazy zasnežených sídlisk, dvorov pokrytých hrubou bielou perinou a stromov, ktoré sa pod ťarchou snehu ohýbali ako v rozprávke. Zima mala kedysi úplne inú podobu – bola mrazivá, dlhá a najmä bohatá na sneh. Práve preto na ňu mnohí spomínajú s nostalgiou a úsmevom.
Najväčšiu radosť z nej mali vždy deti. Celé dni trávili vonku, stavali snehuliakov, kopali bunkre, sánkovali sa z kopcov pri bytovkách a domov sa vracali až po zotmení, unavení, no šťastní. Zimné hry trvali celé hodiny a mráz im neprekážal. Zima bola súčasťou detstva, prirodzeným priestorom na hry aj stretnutia.
K týmto zimám však patrili aj činnosti, ktoré dnes pôsobia takmer zabudnuto. Jednou z nich bolo prášenie kobercov priamo na snehu. Staršia fotografia, na ktorej ľudia medzi panelákmi vyklopávajú koberce na čerstvom snehu, opäť otvorila túto tému a vyvolala množstvo spomienok.
Sociálnu sieť obletela fotografia, ktorá nezachytáva len bežný zimný deň. „Aj to sa už nevráti… či…!?“ znie text priamo na fotografii, ktorá zachytáva pre mladšiu generáciu raritný výjav. Pod príspevkom sa rozvinula rozsiahla diskusia a viacerí ľudia sa zhodli, že podobné zimy sú dnes skôr minulosťou.

„Už nikdy nebude toľko snehu,“ povedala smutne Eva. „Je to možno 15 rokov, čo som poslednýkrát vytiahol koberec. Pravda, odvtedy nebol poriadny sneh,“ skonštatoval aj Miroslav. „To už dnes nikto nepozná, čistiť koberce snehom sa už dnes nenosí,“ dodal ďalší z diskutujúcich. Našli sa však aj optimistickejšie reakcie. „Juj, to bolo. Mali sme to ako deti povinné, ale milovali sme to,“ zaspomínala si na minulé časy Martina. „Keby napadol taký sneh, hneď si to zopakujem,“ priznala Gabriela.
Diskusia ukázala, že prášenie kobercov na snehu nebolo len praktickou domácou prácou, ale aj sociálnou udalosťou. Ľudia sa stretávali na dvoroch, rozprávali sa, deti behali okolo a domy sa neskôr naplnili vôňou čerstvého zimného vzduchu. Navyše išlo o ekologický spôsob čistenia, ktorý si nevyžadoval žiadne chemické prípravky.
Samotný postup mal svoje jasné pravidlá. Koberec sa najskôr zroloval v interiéri a skoro ráno sa vyniesol von na čerstvý, suchý sneh. „Potrebný bol jasný a mrazivý deň s teplotou aspoň mínus tri stupne, aby sa koberec nepremočil. Po niekoľkých hodinách, keď dôkladne premrzol, sa rozložil na sneh a pevnými údermi metlou sa vyprášil z jednej strany. Následne sa otočil a celý postup sa zopakoval na novom snehu aj z druhej strany,“ spomína obyvateľka východného Slovenska. Doplnila, že po očistení sa zvyšky snehu odstránili a koberec sa zavesil vonku až do zotmenia. Pri správnych podmienkach zostal suchý, svieži a zbavený prachu.
Hoci dnešné zimy bývajú čoraz častejšie bez snehu a podobné výjavy zo sídlisk postupne miznú, spomienky na ne pretrvávajú. Ľuďom pripomínajú dobu, keď sa ľudia stretávali viac vonku, keď mala zima svoju silu a charakter a keď aj obyčajné domáce práce patrili k spoločnému životu komunity. Niektoré veci sa možno už naozaj nevrátia, no v pamäti zostávajú ako pripomienka jednoduchosti a radosti minulých rokov.